NOBILITAS  CARPATHIAE

OBČIANSKE ZDRUŽENIE

potomkov šľachticov na Slovensku

 

 

 

Smútočný príhovor Wilhelma Fuhrherra na rozlúčkovom obrade s Rudolfom Rakovskym

Kremnička, 18. novembra 2011

 

 

Vážená smútiaca rodina, vážené smútiace zhromaždenie!

 

Pripadla mi neľahká úloha rozlúčiť sa a povedať niekoľko myšlienok pri rakve človeka a nášho priateľa Rudolfa Rakovského de Rakov etc.

Náš les redne, odchádzajú ľudia, ktorí boi nielen svedkami ťažkej doby, ale aj priamo postihnutí perzekúciami, prenasledovaním, znevažovaním, a to pre jediný dôvod, že boli inakší ako ich okolie. Príslušnosť k starému rodu bola dôvodom, aby si vychutnal celú plejádu ľudskej zloby a nevďaku, aby na vlastnej koži pocítil, čoho je človek schopný, len aby sa vyvŕšil za údajný triedny rozdiel. A pritom to bol len človek.

Rudi Rakovský bol človek priamy, niekedy až nepríjemne priamy, ošľahaný vetrom, skúsený a znalý, bol priamočiary. Keď bol presvedčený o svojej pravde, tak ju vášnivo obhajoval a nebral ohľad na to, či je táto pravda konformná aj ostatným.

Miloval svoju rodinu a ako sa patrí na hlavu rodu, hájil ju proti každému, kto jej chcel ublížiť. V ňom sa snúbila láska a vernosť k domovizni, ktorá nie vždy sa vedela oplatiť rovnakou mincou. Práve naopak, zažil veľa trpkosti, nepochopenia a perzekúcií. Aj preto našiel odvahu a silu opustiť na dlhšie obdobie vlasť svojich predkov a hľadať lepší život pre svojich najbližších v ďalekom svete. V tomto snažení mu bola oporou jeho milovaná manželka Milka. Milka bola tým slnečným a pokojným protipólom jeho nepokojného ducha, družka spoločným životom bez jedného dňa 42 rokov. Veril v silu dobra a v duchovné hodnota, ktoré vyznávame aj my.

Jeho životná púť sa skončila pre nás príliš rýchlo; ešte veľa ostalo nedokončené. Pán života a smrti, najvyšší sudca, si ho zobral ku sebeb, aby ukončil tú strastiplnú cestu a dal mu možnosť vychutnávať rajský pokoj, ktorého sa mu tu na Zemi nedostalo.

Rudi odišiel príliš skoro, bez slova rozlúčky. Spomínam si, ako si dal otázku na ceste domov z pohrebu Dolfiho Vladára, kto je teraz na rade? Nevedeli sme, že to budeč tak rýchlo Ty. Ty si sa smrti nebál, bral si ju ako nevyhnutnosť, ako vešké finále, ktorému sa nik nevyhne.

Dnes tu stojíme pri Tvojej rakve  a dávame Ti posledné Zbohom. Ďakujeme Ti, že si tu bol, a že sme smeli sa rátať do kruhu Tvojich priateľov. Na Tvojej ceste do večnosti nech Ťa sprevádua naša vďaka a istota, že sa v tom lepšom SVETE stretneme.

Ich ür mich möchte mich bedanken fßr Deine Freundschaft, es werden mir unsere Kaffegespreche, sowie Deine Anrufe fehlen. Lebe wohl, ich werde Dich nicht vergessen. Du bist jetzt in der Ewigkeit. Ruhe sanft, mein Freund.

Odchádza, čo je pominuteľné. Duša je večná a na jej ceste do večnosti nech ju odprevádza naša modlitba:

 

Otče náš, ktorý si na nebesiach,

posväť sa meno tvoje,

príď kráľovstvo tvoje,

buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

a odpusť nám naše viny,

ako i my odpúšťame svojim vinníkom,

a neuveď nás do pokušenia,

ale zbav nás Zlého. Amen.