NOBILITAS  CARPATHIAE

OBČIANSKE ZDRUŽENIE

potomkov šľachticov na Slovensku

 

 

 

Smútočný príhovor Zory Bittarovej na rozlúčkovom obrade s Rudolfom Rakovskym

Kremnička, 18. novembra 2011

 

Mesiac november je pre mnohých z nás symbolický či pamätný v súvislosti s rôznymi udalosťami, ktoré sa k tomuto mesiacu viažu. Niekto sa vtedy narodil, iný uzavrel manželstvo, ďalší oslavuje meniny. Žiaľ, nielen radostné udalosti lemujú dni nášho života a november je pre mnohých z nás asi najsmutnejším mesiacom. Na jeho začiatku sa neubránime myšlienkam na tých, ktorí  už navždy odišli z našich životov a stále nám tak chýbajú. Neskorá jeseň je obdobím tmavých a krátkych dní, chlad preniká až kdesi na telo, je symbolom smútku a zároveň spomienok. Toto miesto, kde sme sa dnes všetci stretli, prináleží spomienke na tých, ktorí nás opustili včera, pred mesiacom, či pred rokom alebo už dávnejšie. Opustili nás po chorobe, inokedy nečakane, tragicky, alebo unavení rokmi. A toto miesto patrí dnes aj spomienkam na nášho zosnulého, ktorý sa už tiež stratil z plynutia nášho času a nostalgia mesiaca novembra sa jeho odchodom pre mnohých z nás iba znásobí.

Strata blízkeho človeka je bolestivá, smutná a sprevádza nás po celý život, a čím nám roky viac pribúdajú, tým častejšie sú naše stretnutia s odvrátenou stranou života. Zákon života a smrti je neúprosný, vždy nás prekvapí a postaví do reality nezvratnou a smutnou udalosťou. Toto všetko sa opakuje odvtedy, ako plynie život na Zemi.

Každý človek, ktorý žil , v niečo veril, niečo vykonal pre svoju rodinu, pre ľudí, ale i celú spoločnosť. A všade zanechal po sebe stopy, ktoré sú nezmazateľné. Ostávajú v rodine, v práci, v priateľoch, v ľuďoch, ktorých stretávame na cestách života. Naša vďaka a úcta patrí dnes nášmu zosnulému, ktorý rovnako zanechal po sebe stopy nielen v našich životoch, ale aj v našich srdciach, ktorých bol celé roky súčasťou.

Pomyselne berieme do rúk jeho knihu života, ktorá zaznamenala 68 rokov, ale boli to aj všetky mesiace, týždne a každý jeden deň, ktorý tvoril mozaiku ním prežitého, kde písal dejiny nielen svoje vlastné, ale i celej svojej rodiny. Dnes vieme a s bolesťou si uvedomujeme, že túto svoju životnú knihu nedopísal celkom do konca, lebo v takomto veku sa ešte mnohí tešia dňom zaslúženého oddychu po statočne odpracovaných rokoch. V tomto období je viac času na rodinu, blízkych či priateľov, ale rovnako je viac času na záujmy či koníčky, možno na niektoré nesplnené sny či túžby, samozrejme, pokiaľ to človeku dovoľuje zdravotný stav. Náš drahý zosnulý našiel po mnohých rokoch pokoj, spokojnosť a radosť z prežívaných dní jesene života v kruhu svojich blízkych a všetkých tých, ktorí vždy stáli pri ňom. Našiel ho aj v novom vybudovanom domove, ktoré mal veľmi rád a stále ho zveľaďoval, iba to zdravie mu už osud nedoprial.

Celý život, takmer 7 desaťročí tvoril poctivo svoj vlastný obraz života, kde zaznamenával každý krôčik, každú cestičku svojho pozemského putovania, aby nám toto svoje životné dielo v pondelok tento týždeň nakoniec odovzdal ako dokončené a podpísané.

Táto jeho vzácna kniha života je jedinečná, originálna, neopakovateľná, nemožno na nej nič zmazať, vygumovať, ani ju opraviť, ani začať písať od začiatku, ale uspokojenie naplnenia svojho osudu isto videl v svojich potomkoch, ktorí budú pokračovať v jeho ceste.

S úctou pozeráme na toto jeho dielo a večníme ho do rámu, aby sme ho takto neporušené odniesli do múzea našich spomienok, kde sú aj ostatné diela všetkých tých, ktorí už tiež svoj údel na tejto zemi skončili.

A dnes stojíme pri jeho katafalku, kedy môžeme svojimi slovami spájať neviditeľné, otvárať zabuchnuté brány do ľudských sŕdc a pripomínať tak prepotrebnú občiansku a rodinnú spolupatričnosť. Na to ľudské v nás si vždy musíme nájsť čas, pretože hodnota nášho života je nemerateľná.

Z úcty k tým, čo už nie sú medzi nami, sa zamyslime aj nad tým, ako žijeme, ako pracujeme, ale hlavne akí sme ľudia. Život je krásny. Naplňme ho láskou, statočnou prácou a úctou človeka k človeku.

Na ľudí, ktorí rozdávali lásku, sa nezabúda, nuž teda spomínajme...

Zomreli len tí, na ktorých sme zabudli...

Rudolf Rakovský sa nar. 28.7.1943 v Banskej Bystrici rodičom Arpádovi a Jolane Rakovským, kde aj vyrastal spolu s jednou sestrou Eleonórou. Jeho detstvo, ako i mladé roky boli ťažké kvôli jeho šľachtickému pôvodu, čo rodine dávalo pocítiť vtedajšie spoločenské zriadenie nezmyselnými zábranami uplatniť sa v živote a spoločnosti. Po ukončení základnej školy ho veľká záľuba k automobilom priviedla na odborné učilište, kde sa vyučil za automechanika. Autám sa potom venoval nielen profesionálne, ale aj ako veľkej záľube. V mladosti sa venoval amatérskemu závodnému pretekaniu na automobilových súťažiach, ktoré boli korunované aj nejedným víťazstvom a úspechom. V pracovnom živote pôsobil v oblasti dopravy v Slovenskej televízii v Banskej Bystrici.

Vlastnú rodinu si založil v roku 1969, kedy sa oženil s Milenou Romanovou a stal sa otcom syna a dcéry. Žiaľ, osud mu už nedoprial, aby si tento týždeň v utorok 15. novembra s manželkou pripomenul ich 42. výročie spoločnej cesty životom. So svojou rodinou prežil všetko, čo im život priniesol, a neboli to len chvíle radosti, spokojnosti a šťastia. Životné cesty ich zaviedli do zahraničia, kde s rodinou odišiel v roku 1979. Prežili tu 20 rokov, kde sa svojou pracovitosťou vypracoval postupne ako zástupca firmy Brita na úspešného manažéra, riaditeľa pobočky pre celé vtedajšie Československo. Po tomto dlhoročnom pobyte sa aj s rodinou vrátil naspäť na Slovensko, kde sa pracovne opäť vrátil profesijne k obľúbeným automobilom. So synom založili vlastnú logistickú firmu, podnikanie v autodoprave, ktorá bola zameraná na kamiónovú prepravu. Tejto práci sa venoval až do odchodu na dôchodok. Ani v tomto období nevedel oddychovať, voľné chvíle trávil činorodou prácou pri zveľaďovaní ich rodinného sídla v Nemeckej, kde posledné roky vybudoval pre rodinu nový domov. Vždy bol človekom priamym, otvoreným, ktorý vždy išiel smelo a rovno za svojim cieľom a svojou pracovitosťou a veľkou charizmou, ktorú okolo seba šíril, vedel prekonať všetky prekážky ako aj nepriazeň doby, ktorá bola naklonená iným ideálom a hodnotám.

Posledné obdobie jeho života bolo poznačené zdravotnými problémami, ktoré sa stále viac prehlbovali. Aj tak sa však snažil tešiť zo života, zo svojich blízkych a rodiny, kde pribudlo časom 6 vnúčat, z priateľov, hlavne z občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae, s ktorými sa rád stretával a viedol spoločenský život, z každého jedného dňa, do ktorého sa prebudil, až do osudného okamihu, kedy bol pripútaný na lôžko a už sa, žiaľ, nevrátil k blízkym a do reality nášho života.

Pamätná kniha rodiny Rakovských zaznamenala dňa 14. novembra ten najsmutnejší zápis - deň odchodu Rudolfa Rakovského do ticha večnosti.

 

Lúči sa:

S manželkou Milenou, ktorá ďakuje,

synom Rudolfom s manželkou Andreou,

dcérou Renátou s manželom Paulom,

vnúčatami: Žeromom, Marcom, Leandrou, Luisom, Maximiliánom, Damianou,

sestrou Eleonórou s dcérou Rút,

švagrami Vladimírom a Petrom s rodinami,

švagrinou Jarkou s rodinou,

s celou smútiacou rodinou,

priateľmi, blízkymi a známymi,

s členmi občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae,

obyvateľmi obce Nemecká,

sobrými susedmi,

so všetkými, ktorí ho poznali, vážili si ho a mali radi.